Vyhľadávanie


Kontakt

Ing. Emil Grobauer
Tatranská 18
Prešov
08001

+421.517710398

E-mail: vega@vegamicro.sk

Dovetok, jesenná rovnodennosť 2012

V apríli 2012 som pátral po vlkoch vo vlčích horách. Dnes, v deň jesennej rovnodennsti 2012 môžem povedať, že pátranie bolo úspešné, podarilo sa do fotopasce zachytiť vyše 40 záberov tohtoročných vĺčat, ktoré v apríli ešte kdesi v skrytom brlohu kojila vlčica. Všetko je ale inak, ako to už v živote chodí. Vlčia škôlka bola nakoniec úplne inde a kým som ju našiel, stálo ma to mnoho dní a nocí túlania po Mesačných vrchoch. Námaha však nebola vynaložená nadarmo. Sledovať zábery, kde vĺčatá šantia a naháňajú sa pred fotopascou je fascinujúce a napĺňa ma to nádejou, že sa takéto miesta pravej a nefalšovanej divočiny spolu s prirodzenými lesmi podarí na Slovensku zachovať aj pre budúce generácie.

Pátranie po vlkoch vo vlčích horách

13.04.2012 11:27
Kráčame jarným lesom hore úzkou dolinkou popri potoku. Na chodníku zažltol podbeľ a v potoku sa belie lebka jelenice. Sme na vlčom území. Vlci často zaženú svoju korisť do úžľabín a korýt potokov, kde ju môžu ľahšie strhnúť. Začína sa teplý jarný deň, konečne skončili zimné mrazy a fujavice, roztopil sa sneh a ja sa spolu s priateľmi vydávam pátrať po vlkoch vo Vlčích horách. Na vlhkých miestach ešte skôr ako záružlie močiarne vyraší magická jarná bylina - cesnak medvedí. Známy je svojimi priaznivými účinkami na trávenie. Zo zeme vykukli červené klobúčiky jednej z prvých jarných húb - ohnivca šarlátového. Tí, čo sedia doma za počítačmi zabudli, ako vonia jarná zem po roztopení snehu, ako vonia cesnak medvedí a ako príjemne hreje jarné slnko vo vlčích horách. Opúšťame cesnak aj ohnivca a stúpame strmo horským chodníkom. Cez neolistené buky príjemne hreje jarné slniečko a náš pes Sančo čosi vetrí v povetrí. So vztýčeným chvostom uprene hľadí do mladiny. Aj my už cítime závan známeho pachu. Je to jelení pach. Jeleň nás zacítil tiež a mohutným skokom mizne v húštine. Stúpame vyššie a vyššie, až sa lesná cesta mení na úzky chodník, po ktorom zvykne chodiť iba zver. Ocitáme sa v mladom hustom ihličnatom lese a po chvíli strácame orientáciu. Nebyť slnka, stratili by sme aj smer, ale moje inštinkty ma vedú neomylne ďalej. Počuť iba spev vtákov a občas šumenie vetra v korunách stromov. Kráčame ticho a vdychujeme svieži čistý horský vzduch. Zrazu sa mi čosi zamarí, ako keby kdesi vpredu svietila akási čistina. Vydávam sa tým smerom a náš pes o chvíľu radostne vrtí chvostom a vbieha na malú lúčku schovanú uprostred hustého lesa. Prvé, čo mi udrelo do očí sú krásne šafrany, ktorými je zakvitnutá časť tejto magickej lúčky. Uprostred lúčky sa na hladine plytkého jazierka odrážajú okolité smreky. V jazierku nakládli skokany hnedé vajíčka. Moji mladí spoločníci skúmajú znášku a hlásia, že v jazierku sú ponorené žaby. Slnko znovu vykuklo spoza mrakov a my neodoláme jeho vábeniu. Na lúčke si naťahujeme karimatky a oddávame sa leňošeniu, opaľovaniu a iným bohumilým činnostiam. Ja však dlho nevydržím leňošiť a môj výskumnícky duch ma poháňa, aby som si lúčku bližšie obzrel. Je to lúčka ako stvorená na leňošenie nielen nás, ale mohol by tu leňošiť a vyhrievať sa na slnku aj tvor, ktorý je predmetom môjho dnešného záujmu. Vlk obyčajný (Canis lupus). Zameriavam svoju pozornosť na niečo, čo by jeho prítomnosť mohlo prezradiť. Stopa, srsť, trus alebo zvyšky koristi. Nemusím ani dlho pátrať, lúčka nie je veľká a čoskoro objavujem to, kôli čomu som sem zablúdil - ohlodanú kosť. O kúsok ďalej ďalšiu a ďalšiu. Je tu neúrekom kostí, zrejme zvyšku po hodovaní vlčej svorky, pretože objavujem aj vlčí trus. Ani Sančo sa nedal zahanbiť a už v zuboch nesie obrovskú kosť. Položí ju pred seba na zem a dáva jasne najavo, že je to jeho korisť a nik iný okrem neho na ňu nemá právo. Púšťa sa s chuťou do obhrýzania a ukazuje nám, ako to prednedávnom robili jeho blízki príbuzní - vlci. Moje nadšenie pre tento objav je veľké. Nájsť takéto magické vlčie miesto je vecou šťastia a náhody. Miesto je naozaj veľmi dobre ukryté. Chodia sem aj diviaky, o čom svedčia stopy na brehu jazierka a odretá , zablatená kôra na borovici, čo stojí na okraji lúčky. Miesto je ideálne na odpočinok vlkov a možno sem vodia aj svoje mláďatá ako do vlčej škôlky. Začína pracovať moja fantázia. Bolo by zaujímavé sledovať, čo sa na tejto lúčke deje behom roka. Určite sa sem ešte vrátim. Slnko sa schovalo za mraky a citeľne sa ochladilo. Obliekame si vetrovky, dojedáme obed a vydávame sa ďalej do vnútra vlčích hôr. Na hrebeni sú ešte zvyšky snehu. Na hrebeňovom chodníku nachádzame vlčí trus na viacerých miestach. Na križovatke ciest na hrebeni je dokonca celá hromada vlčieho trusu, zrejme pre vlkov nejaké dôležité miesto, možno hranica ich teritória. Výhľady, ktoré tu ešte pred 15-timi rokmi boli zakryla rastúca mladina. Objavili sa však aj iné zmeny, ktoré tu pred rokmi nebolo chyrovať. Kopce v diaľke sú akési vyholené. Ťažba dreva navidomoči postupuje do srdca vlčích hôr. Zničí sa toto prekrásne, čarovné a magické miesto ? Budem sa sem vracať častejšie a podám správu o vlkoch aj o postupujúcom ničení lesa. Prítomnosť vlkov na tomto území dáva nádej, že toto miesto zostane ešte pár rokov magickou, aj keď už pomaly miznúcou divočinou. Emil Grobauer