V piatok trinásteho nehľadiac na možné riziká tohto dátumu vyrážam do hôr. Začínajú sa 3 dni, počas ktorých zažijem dobrodružstvá aj útrapy, ktoré však vždy za to stoja. Prvý deň bol úspešný, detaily poodhalím niekedy inokedy. Druhý deň. Po silných nočných mrazoch nasleduje krásny slnečný deň. Vyčkám, kým sneh trochu zmäkne, aby som v hore nerobil zbytočný hluk a až potom sa vydávam ďalej. Včerajším stopám vlkov dávam zbohom a vyrážam vyššie do hory. Ktovie, možno nejaký inštinkt, lebo čím vyššie stúpam, tým menej stôp po zveri nachádzam. A s tým klesá aj šanca natrafiť na vlčie stopy. Predieram sa húštinami, schádzam do údolí a znovu stúpam spotený nahor do svahov. Inštinkt ma vedie do miest, kde niečo tuším. Zatiaľ nedokážem povedať, čo to bude. Slnko je už vysoko na oblohe, keď už dosť unavený prichádzam na miesto, kde cez chodník spadol menší strom pod ťarchou snehu. Vedľa stromu vidím niečo tmavé a akési stopy. Konečne po dlhom čase stopa, pomyslel som si. Pozriem, čo to tadiaľ prešlo. Čierna škvrna na snehu sa mení na vlčí trus a stopy sa menia na čerstvé stopy vlka. Prekračujem kmeň stromu a dvíham svoj pohľad na les, ktorý sa týči nadomnou vo svahu. Môj pohľad sa stretáva s pohľadom veľkého vlka. Od údivu takmer zabúdam na fotoaparát, ktorý odpočíva v brašni na mojom pleci. Rýchlo vyberám foťák, ale dej je rýchlejší, ako moja ruka. Vlk v okamihu urobil obrovský skok a už trieli dole svahom. Za ním vyskočil druhý o niečo menší vlk a tryskom beží v jeho pätách. Všimnem si iba krásne oranžovohnedé sfabenie temena hlavy a bokov a uvedomujem si, že ten prvý vlk bol veľký ako teľa. Po dvoch skokoch zmizli vlci za zlomom terénu. S foťákom v ruke bežím niekoľko krokov, aby som ich ešte zahliadol. Kým však fotoaparát zapnem, vidím ich miznúť medzi stromami dole v údolí, boli neuveriteľne rýchli. Nestačil som ani zacieliť objektív. Skúmam miesto, kde som vyplašil cez deň vlkov. Museli o mne vedieť dlho dopredu, ako som sa približoval, ale čakali až do momentu, keď som bol 30 metrov od nich. Keby som nenarazil na ich stopu, možno by tam zostali ležať a ja by som prešiel nič netušiac okolo nich. Zisťujem, že na tomto mieste ležali dnes dvaja vlci - dve ležoviská tesne vedľa seba. Bolo to miesto ich denného odpočinku vybrané s odbornou vlčou starostlivosťou. Boli tu dlhšie, lebo som našiel aj ďalšie dve staršie ležoviská, ktoré podľa stôp patrili im. Nečudo, veď je Valentína a to je obdobie vlčej lásky. V tento čas sa rodičovský pár oddeľuje od svojich potomkov a hľadá súkromie v odľahlých častiach svojho teritória, aby nikým nerušení splodili ďalšie potomstvo. Snáď mi to vyrušenie prepáčia :-) Kolobeh života musí pokračovať ďalej. Šťastná náhoda ma na Valentína priviedla rovno k zamilovanej dvojici.
