Vyhľadávanie


Kontakt

Ing. Emil Grobauer
Tatranská 18
Prešov
08001

+421.517710398

E-mail: vega@vegamicro.sk

Jeden krásny deň

28.04.2014 10:56

Predpoveď počasia na víkend je rozpačitá - sobota dážď a v nedeľu polooblačno, prehánky a búrky. V sobotu skoro ráno sa chystám položiť novú fotopascu, pretože starú mi ukradli. Novému majiteľovi prajem všetko dobré, ale aj výčitky svedomia, ak nejaké má. Najviac je mi ľúto záberov, ktoré mohli pomôcť skúmaniu vlkov, a ktoré už asi nikdy neuvidím, iba ak by dotyčnému dvaja svätorečení pápeži vnukli myšlienku, aby sa polepšil a fotopascu vrátil ta, odkiaľ ju zobral. Svätorečenie nespomínam iba tak, ale k tomu sa ešte dostanem. Manželka bola proti, dážď sa jej nepáčil a tak ma vyprevádza slovami, aby som si na seba dával pozor. Idem teda sám, stúpam v daždi dolinou a pascu dávam na miesto, kde sú práve teraz vlci. Vlci majú pravdepodobne mladé a tak rýchlo odchádzam, aby som zbytočne nevyrušoval. Cestou späť začujem známy hlas. Priateľka sova dlhochvostá si ma pamätá z minulého roku a opäť vďačne pózuje. Priletí aj druhá a odovzdáva jej myš. Hniezdo bude neďaleko, ale sovy ho nechcú prezradiť a vytrvalo vyčkávajú, až odídem. Nebudem teraz rušiť, ale určite prídem ešte na návštevu a lepšie sa zamaskujem. Zážitkov zo soboty bolo dosť, ale tento blog má byť o nedeli. Ráno je všelijako, ani ryba, ani rak. Zamračené a občas spadne nejaká kvapka. Manželka sa teší na byciklovanie, naplánovali sme si byciklovú túru. Chystám sa vyložiť bicykle na nosiče, ale pokus vzdávam, lebo sa silno rozpršalo. Dozvedám sa, že za vlkmi nepôjdeme, tak znelo rezolútne odmietnutie mojej polovičky. Ideme hocikam, len nie za vlkmi. Je na mne, aby som rozhodol kam. Beriem teda do rúk 5 máp okolia Prešova a vzdávam pokus stanoviť cieľ našej  dnešnej vychádzky.
V tomto ťažkom duševnom rozpoložení, kedy sa nedokážeme dohodnúť svätorečia dvoch pápežov. Konečne po obede, keď som si nervy ukľudnil napoly vegetariánskym gulášom vypínam televízor a velím na odchod. Nedúfam, že dnes bude nejaký extra deň. Mapy zostávajú doma a ja navigujem automobil bez navigácie úplne náhodným spôsobom. Na prvej križovatke sa náhodne rozhodujem zabočiť doľava. Na druhej križovatke sme konečne dohodnutí. Ideme tam, kam chodil do hory môj nebohý otec a navyše na miesto, kde som ešte v živote nikdy nebol. Spomínam si na otca, ako ma učil za mladi spoznávať a milovať prírodu a v duchu mu za to ďakujem. V malej dedinke učupenej pod horami zastavujeme a nevyzerá to dobre. Leje ako z krhly. Chvíľu len tak sedíme v aute a manželky sa chytá depka. Konečne sa lejak zmenil na dáždik. Hádžeme na plecia batôžky a vyrážame zaodetí v pršiplášťoch čiernej farby do neznámeho terénu za dedinou. Po hodine za stáleho dažďa sme sa ocitli na rozsiahlych lúkach. Tu zastavujeme a pozorujeme jelenicu, ako beží klusom cez lúku smerom k lesu. Vyberám statív a pokúšam sa ju nafilmovať, ale v tom daždi a pršiplášti mi to veľmi neide. Konečne dážď pomaly ustáva a už len mrholí. Zaujatý jelenicou si nevšimnem, že za mojim chrbtom sa začína diať čosi úžasné, na čo ma musí upozorniť moja polovička. Z lesa na lúku vychádza zopár diviakov. Čierne tvory ostro kontrastujú so sýtozelenou trávou. Otáčam sa o 180 stupňov a začínam s filmovaním. Stojíme úplne nekrytí a nehýbeme sa. Vzdialenosť od diviakov je asi 100m. Nevšímajú si nás. Postupne na lúku prichádza asi 25 diviakov rôznej veľkosti. Je medzi nimi 5-6 vodiacich diviačic a zvyšok sú lanštiaky. Vtom si všimnem, že v hustejšom poraste na okraji lesa sa mihajú malé pásikavé prasiatka. Čoskoro sa osmeľujú aj ony a prichádzajú na lúku za zvyškom čriedy. Asi 20 minút pozorujeme, ako šantia, pobehujú, ryjú a hľadajú dážďovky čo povyliezali zo zeme. Črieda sa pomaly presúva popri okraji lesa cez lúku a dáva nám zbohom. Lúčime sa s vyše 50 člennou čriedou diviakov. Dojem zo zážitku umocňuje slnko, čo sa začína predierať pomedzi mraky, dávame dole pršiplášte a sušíme mokré veci. Premýšľam kam ďalej. Na horizonte sa črtá v strede veľkej lúky božia muka. K nej smeruje mokrá a blatistá cesta, po ktorej sa vydávame. Začínajú sa otvárať nádherné výhľady a pri božej muke sa rozhodujem zastať. Dôvodom je malá rozpadutá lavička a krásna scenéria výhľadov. Mraky putujú oblohou, hmly stúpajú z údolí a to ma privádza na myšlienku zvečniť túto atmosféru na časozbernom videu. Zrkadlovka putuje na statív a my putujeme na lavičku dosušiť topánky a vystaviť tvár teplým lúčom Slnka. Za chrbtom máme kríž a pred nami lúku na ktorej spievajú škovránky. Scéna ako z filmu o svätom Františkovi, ktorý miloval prírodu. Chýbajú už len tí vlci, s ktorými sa František priatelil. V duchu som si pomyslel na otca. Škoda, že tu nie je s nami. Z rozjímania ma budí moja bdelá polovička a hlási akýsi pohyb na obzore. Žeby ďalšie jelenice? Napínam zrak do diaľky a zbadám proti Slnku 5 pohybujúcich sa bodov. Manželka je na tom lepšie, prikladá si k očiam ďalekohľad. Vlci! Päť vlkov sa blíži rovno k nám.

Pochytí ma menšia panika. Nie z vlkov, ale z toho, že zrkadlovka v pravidelných 4 sekundových intervaloch cvaká zábery vzadu za krížom. Nechcem sa hýbať, aby som nebodaj vlkov nevyplašil. Nevyzerá, žeby si nás všimli, zatiaľ sú ešte dosť ďaleko. Našťastie mám poruke môj kompaktný fotoaparát, na ktorý občas filmujem. Tentoraz bez statívu a z ruky, obraz sa bude triasť, ale čo už, životný okamih sa blíži a ja sa sústreďujem na to, aby boli vlci v zábere čo najmenej roztrasení. Navyše na displeji toho veľa nevidím, bráni mi v tom silné protisvetlo. Manželka je na tom oveľa lepšie, vychutnáva si päť vlkov v ďalekohľade. Bez slova čakáme, čo sa bude diať. Vlci pomalým klusom, priam až lenivo pokračujú neomylne ku božej muke. Uvedomujem si, že je to ideálne značkovacie miesto. Vzdialenosť sa pomaly skracuje a vlci pomaly rastú a rastú. Bežia v akomsi vejári, nie za sebou. Jeden vlk sa oddeľuje doprava a zastavuje asi 50 metrov od nás, zrejme nás zaregistroval. Dvaja vlci sa dali doľava a ušli mi zo záberu. Zostávajúci dvaja vlci nás stále nevidia a blížia sa k nám. Už hádam stačilo. Sú nejakých 20 metrov
od nás. Vtom sa starší huňatý vlk zastavuje a uvedomuje si, že značkovací flek obsadili nejakí cudzí návštevníci zo sveta ľudí.

 

 Situácia je nasledovná. Obkľúčilo nás 5 vlkov v strede lúky a vzniká patová situácia. My sa nehýbeme, robíme zo seba sochy a vlci nevedia, čo majú robiť. Zrejme ich situácia zaskočila a premýšlajú, ako najlepšie a so cťou z tejto scény vycúvať. Po chvíli vzájomnej očnej komunikácie sa jeden z vlkov rozhodne návštevníkov otestovať. Pobehne asi 20 metrov a zastavuje sa. Zisťuje, čo na to my. A keďže sa stále nehýbeme, svorka sa dôstojne a pomaly rozhoduje dať sa na ústup. Občas sa niektorý z vlkov zastaví a pozerá smerom k nám. Pomaly sa klusom vzďaľujú a miznú za blízkym horizontom. Posledný zapózuje, pozrie
na nás a potom bokom od nás nevšímavo do neznáma. Pridáva sa k nemu ďalší vlk a títo dvaja definitívne miznú za kopcom. Pozeráme neveriacky na prázdny horizont a v duchu sa pýtam sám seba. Bola to skutočnosť, alebo sen? Čo to malo všetko znamenať? Odpovede si nechávam pre seba. Dnes bol jeden krásny deň.

Ďakujem otec.